Hovoríme s rusistkou Evou Kollárovou
Literárny dvojtýždenník, 18.novembra 2009
ETELA FARKAŠOVÁ: Nedávno sa v Bratislave uskutočnilo medzinárodné fórum rusistov Bratislavskie vstreči. Čo nové v slovenskom rusistickom svete?
EVA KOLLÁROVA: Veľa nového, dobrého, aby som to stručne zhrnula. Zvyšuje sa záujem o štúdium rusistiky na slovenských vysokých školách; narástol počet stredných škôl, kde sa vrátili alebo začali s výučbou ruského jazyka; rozbehol sa národný projekt CJ – príprava učiteľov základných škôl na VŠ, ktorí budú už od 3. ročníka vyučovať aj ruský jazyk, časopis Asociácie rusistov Slovenska s medzinárodnou redakčnou radou Russkij jazyk v centre Evropy oslávil 10. výročie svojho vzniku (dodám, že sme zaň vlani vo Varšave dostali ocenenie z rúk prezidentky MAPRJAL profesorky Verbickej); vyšlo III. vydanie učebnice Vstreči s Rossiej I. časti a pod stromček vyjde aj ďalšie vydanie II. časti pre 3. a 4. ročník; Valér a Ivana Kupkovci s Jánom Zamborom boli ocenení za skvelý preklad rusko čuvašskeho básnika Gennadija Ajgiho Obdarená zima . No a napokon otvorili nové centrum Ruského jazyka a kultúry (Fond Russkij mir) pri Vysokej škole práva v Bratislave. Takže popri Ruskom centre vedy a kultúry na ulici Fraňa Kráľa je v našom hlavnom meste ešte jedno. Veríme v ich, pre verejnosť a slovenských rusistov, konštruktívnu, konkrétnu a užitočnú spoluprácu. V roku 2010 sa takéto centrá Otvoria v Prešove, na Orave, v Nitre, v Trenčíne. Čo ma však najviac teší, že Štátny pedagogický ústav pripravuje na II. atestáciu približne tridsať veľmi talentovaných stredoškolských pedagógov-rusistov. Účastníci ocenili vysokú kultúru prednášateľov a prednášateliek tohto projektu. Som rada, že sú medzi nimi aj významní českí rusisti profesori L. Rieš a M. Mikulášek.
E. FARKAŠOVÁ: Spomínali ste však ešte jednu udalosť…
E. KOLLÁROVA: Je to moja takmer osobná radosť, ale s potešením sa o ňu podelím: Vyšla – nedávno – krásna kniha. O jednej z najlepších prekladateliek z ruštiny Zore Jesenskej. Pripravili sme na ňu rusistickú verejnosť ešte pred rokom, na vydarenom stretnutí so Slávkou Roznerovou (poetkou Slávkou Manicovou). Eva Kristínová čítala, vtedy ešte z rukopisu, z knihy, o ktorej hovorím: Sedem dní do pohrebu autora Jána Roznera. Slovensko ho pozná ako dramaturga SND, ako prekladateľa z angličtiny a nemčiny, ako literárneho kritika (Pohľad v zrkadlách). No toto je jeho prvá a posledná prozaická majstrovská prvotina. Veľa sa o nej hovorí a hovorí sa v superlatívoch. Mám k tej knihe blízky a vrúcny vzťah. Bola som u Roznerovcov v roku 1989 v Mníchove, čítala som ju vtedy v rukopise a túžila po tom, aby patrila do zlatého fondu slovenských rodín. Také zvláštne a krásne fungujúce partnerstvo klasického Martina a bratislavskej intelektuálnej moderny, Zory Jesenskej a Jána Roznera. Veľa ma naučili. Obaja. S úctou beriem doma do rúk knihy z ruskej knižnice Zory Jesenskej, ktorú mi Ján Rozner po svojom odchode do Mníchova tak štedro venoval.
E. FARKAŠOVÁ: Otvárali ste Bratislavskie vstreči odkazom na Aristotela, ktorý vyslovil veľkú múdrosť, odvtedy často opakovanú, no nie tak často rešpektovanú ako dôležitý princíp v každodennom živote indivíduí aj spoločností. Mám na mysli jeho výrok: Ak ideme dopredu v poznaní, ale zaostávame v mravnosti, ideme dozadu, a nie dopredu! Žiada sa vám – aj ako organizátorke „vstreč“ dodať niečo celkom konkrétne?
E. KOLLÁROVA: Za tým je všetko. Darí sa nám len vtedy, keď sa nedáme znechutiť intrigami, závisťou, keď funguje cena slova… Zápas o ruskú kultúru sme v „pozamatových“ rokoch prehrávali aj preto, že sme neboli takí, akí sme mali byť. Je smiešne a nikdy som tomu nariekaniu o krivdách nepodľahla, ak naozaj krivdili, krivdili len tí, ktorí sami neboli dostatočne argumentačne silní, a preto sa museli utiekať k nečistým praktikám a osočovaniu. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. Ide len o to, akou mravnou a i intelektuálnou silou sa k evidentnej nespravodlivosti postavíme. A celkom úprimne: žiada sa mi aj viac úcty medzi nami: viac úcty k učiteľom, viac úcty ku kolegovmu úsiliu. Neraz si myslím, a vlastne aj hovorím, že mnohí za vysokoškolskými katedrami by neobstáli pred kritickým spoločenstvom puberty a začínajúcej adolescencie, ktorá má také veľké očakávania od učiteľa za školskou katedrou. Veľmi by som chcela, aby sme boli hodní rozprávať o veľkých menách ruskej kultúry, ktoré nesieme so svojou interpretáciou do škôl rôznych typov.
E. FARKAŠOVÁ: Viem, že veľa času venujete ďalšiemu vzdelávaniu učiteľov-rusistov, pracujete s nimi systematicky a pripravujete ich na atestáciu, ale viem aj to, že ste pripravili študijný program Európske kultúrne štúdiá…
E. KOLLÁROVÁ: Obe tieto aktivity pokladám za veľmi potrebné, dôležité, a aj nesmieme aktuálne. V spomínaných Európskych kultúrnych štúdiách tak, ako som ich koncipovala, sa kladie veľký dôraz na interpretáciu syntetickej ruskej umeleckej kultúry, na isté medzikultúrne komparácie, ktoré sú aj dnes nepredstaviteľné bez dobrej, nie povrchnej znalosti ruskej umeleckej kultúry, teda nielen literatúry, ale aj iných druhov umenia.
E. FARKAŠOVÁ: Pokiaľ sa nemýlim, práve za šírenie ruskej kultúry v školách a vysokoškolských posluchárňach doma i vo svete ste dostali pred štyrmi rokmi poďakovanie od vtedajšieho prezidenta Putina.
E. KOLLÁROVA: Dostala som ho spolu s ďalšími šiestimi vysokoškolskými profesormi z rôznych krajín sveta. Bolo to 4. novembra 2006. Pamätám sa, ako sa ma vtedy ruskí i naši novinári pýtali, kde všade som o svojej téme a o svojej učebnici prednášala.
E. FARKAŠOVÁ:… a kde všade?
E. KOLLÁROVA: Začnem zďaleka: Peking, Washington, Bryn Mawr, Belehrad, Minsk, Sofia, Varšava, Krakov, Moskva, Petrohrad, Berlín, Viedeň, Praha, Brno a vari všetky naše krajské a okresné mestá. V januári to bude opäť Belehrad a potom Šanghaj.
E. FARKAŠOVÁ: Pribudli ďalšie učebnice?
E. KOLLÁROVA: Od roku 2006 som vydala 3 publikácie s kulturologickým smerovaním cudzojazyčnej edukácie: Русские культурные исследования (Banská Bystrica, 2007) – ako učebné texty práve pre poslucháčov Európskych kultúrnych štúdií, spolu s prof. Passovomnám v Petrohrade v tom istom roku vyšla Концепция коммункативного иноязычного образования, slovenským ruštinárom, ktorí pracujú s našou učebnicou RJ, som venovala Hovory so sebou a s vami o Vstrečach s Rossijej (Bratislava, 2008).
E. FARKAŠOVÁ: Vráťme sa však k umeleckej literatúre, keďže rozhovor robíme pre literárny časopis. Je známa vaša spolupráca v redukčnou radou renomovaného časopisu Mecenata i Mir, ktorý prináša preklady aj zo slovenskej literatúry a ktorý takmer v každom čísle publikoval recenzie na časopis Ruský jazyk v centre Európy, ktorého ste šéfredaktorkou. Je prirodzené, že sledujete súčasnú ruskú literatúru, kto je vám z nej zvlášť čitateľsky blízky?
E. KOLLÁROVA:. Rada mám Ľudmilu Ulickú, najmä jej Soničku (poviedku, ktorú som poradila viacerým recitátorom) i Rimmu Kazakovovú, ktorá vlani zomrela a my sme jej v časopise venovali spomienku, no i osobne mi je najbližšia Taťjana Kuzovlevová, poetka a šéfredaktorka časopisu Zväzu moskovských spisovateľov Koľco. V novom bratislavskom Ruskom centre chceme vydať jej novú zbierku Medzi nebom a nebom. Oslovili sme Jána Zambora (výborne preložil Marinu Cvetajevovú) a chystám sa v máji v Danubiane moderovať jej poetický večer. Poznáme sa dlho, stali sme sa veľmi blízkymi priateľkami a jej verše mám na svojej „svätej poličke“.
E. FARKAŠOVÁ: Tú novú zbierku som čítala a medzi mnohými poetickými venovaniami je jedno, ktoré napísala vám.
E. KOLLÁROVA: Mám tú báseň veľmi rada, autorka mi ju venovala v jeden bratislavský krásny večer, ktorý sme adresovali „mojim“ učiteľom-rusistom, potom sa objavila pred tromi rokmi v časopise Koľco a teraz, v tomto roku, v jej novej zbierke. Preložili ju moji priatelia Julo Rybák a Jozef Brezovský. Som im za to veľmi vďačná, no zdá sa mi, že Táňa je „nepreložiteľná“.
